Život Prešova
online
online
Jeden z protagonistov Novembra 1989 Martin Bútora sa dožíva 70 rokov
07.10.2014 Bratislava
Bratislava 7. októbra (TASR) - Sociológ, politický analytik, spisovateľ, prekladateľ, vysokoškolský pedagóg, neformálny predstaviteľ občianskej spoločnosti, doc. PhDr. Martin Bútora je širšej verejnosti známy najmä ako jeden z diplomatov v novodobých slovenských dejinách. V rokoch 1999–2003 bol veľvyslancom SR v USA vo Washingtone. V utorok 7. októbra bude mať 70 rokov.
Aktivizoval sa aj počas Nežnej revolúcie
Martin Bútora bol jedným z protagonistov 17. novembra 1989 a spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu (VPN - 1989). V 70. a 80. rokoch 20. storočia pôsobil ako výskumník a terapeut v bratislavskej protialkoholickej liečebni. V 90. rokoch minulého storočia sa venoval skúmaniu postkomunistickej transformácie a otázkam občianskej spoločnosti. Napísal beletristické prózy Ľahkým perom (1987), Bojím sa mať strach (1990), Posolené v Ázii (1990), Skok a kuk (2011). Je autorom esejí Odklínanie (2004), Druhý dych (2010) a odbornej literatúry Mne sa to nemôže stať (1989), Překročit svůj stín (1991), Stratené mesto (2011), Odkiaľ a Kam (20 rokov samostatnosti) (2013).
Píše články a štúdie na tému občianskej spoločnosti, demokratickej transformácie a zahraničnej politiky, vydávané na Slovensku i v zahraničí. Bol spoluautorom a spolueditorom publikácií Keď ľahostajnosť nie je odpoveď (2004, o činnosti medzivládnych organizácií), Občianske združovanie na Slovensku po páde komunizmu. Je spoluautorom sociologickej publikácie Slovensko rok po, Cesty a križovatky nového štátu očami jeho obyvateľov (1994). Je hlavným editorom a spoluautorom projektu Súhrnná správa o stave spoločnosti, vydávaného od roku 1996. Písal televízne a filmové scenáre, s manželkou PhDr. Zorou Bútorovou, CSc., tiež sociologičkou, prekladali divadelné hry.
Publikoval už v šesťdesiatych rokoch
Martin Bútora sa narodil 7. októbra 1944 v Bratislave. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, kde získal v roku 1981 titul PhDr. Koncom roka 1992 sa na Fakulte sociálnych vied pražskej Karlovej univerzity habilitoval na docenta sociológie. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia bol redaktorom študentských časopisov Echo a Reflex a týždenníka Kultúrny život (1966-1969), v rokoch 1971-1977 pracoval vo Výskumnom ústave práce a sociálnych vecí.
Radil Václavovi Havlovi
Po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol v politickej nemilosti (v roku 1977 odmietol hlasovať proti Charte 77), pracoval ako sociológ a terapeut v Protialkoholickej poradni (1977-1988) a súbežne s tým pôsobil v okruhu nezávislých sociológov a spisovateľov, ktorí kritizovali komunistický režim. Bol poradcom posledného československého prezidenta Václava Havla pre ľudské práva (1990-1992), vyučoval na Fakulte sociálnych vied pražskej Karlovej univerzity (1991-1992).
Bol veľvyslancom v USA
Po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) sa Martin Bútora vrátil na Slovensko a učil na Katedre politológie Trnavskej univerzity (1993-1998). V rokoch 1994-1996 bol predsedom Slovenského centra P.E.N. klubu. Bol prvým koordinátorom projektu orálnej histórie založenom na videosvedectvách ľudí zo Slovenska, ktorí prežili holokaust (v rámci Nadácie Milana Šimečku, 1995-1997). V roku 1997 prišiel s ideou založiť Inštitút pre verejné otázky (IVO) a stal sa jeho prvým prezidentom, dnes je jeho čestným prezidentom. V rokoch 1999-2003 bol veľvyslancom SR v USA.
Kandidoval na post hlavy štátu
Ako občiansky kandidát neúspešne kandidoval na funkciu prezidenta SR v prezidentských voľbách v roku 2004, získal podporu 6,51 percent hlasov voličov. Od roku 2003 je analytikom a riaditeľom programu v Inštitúte pre verejné otázky. Je členom Rady vlády SR pre mimovládne neziskové organizácie, členom medzinárodnej rady Slovenskej atlantickej komisie a Stredoeurópskej strategickej rady, od apríla 2014 je členom expertného tímu, ktorý zriadil generálny tajomník NATO. V roku 2014 sa stal aj zahranično-politickým poradcom prezidenta SR Andreja Kisku.
Za svoju prácu získal rad ocenení: Medaila za službu demokracii, Washington (1999), Medaila Jána Papánka, New York (2000), štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2002), Cena na oslavu slobody - American Jewish Commitee, Washington (2002), Krištáľové krídlo (mimoriadna cena za diplomaciu, 2002). V roku 2011 preberal za tím štyridsiatich autorov publikácie Kde sme? Mentálne mapy Slovenska (2010) výročnú cenu od Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS). Je nositeľom Českej a slovenskej transatlantickej ceny (2014).
Aktivizoval sa aj počas Nežnej revolúcie
Martin Bútora bol jedným z protagonistov 17. novembra 1989 a spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu (VPN - 1989). V 70. a 80. rokoch 20. storočia pôsobil ako výskumník a terapeut v bratislavskej protialkoholickej liečebni. V 90. rokoch minulého storočia sa venoval skúmaniu postkomunistickej transformácie a otázkam občianskej spoločnosti. Napísal beletristické prózy Ľahkým perom (1987), Bojím sa mať strach (1990), Posolené v Ázii (1990), Skok a kuk (2011). Je autorom esejí Odklínanie (2004), Druhý dych (2010) a odbornej literatúry Mne sa to nemôže stať (1989), Překročit svůj stín (1991), Stratené mesto (2011), Odkiaľ a Kam (20 rokov samostatnosti) (2013).
Píše články a štúdie na tému občianskej spoločnosti, demokratickej transformácie a zahraničnej politiky, vydávané na Slovensku i v zahraničí. Bol spoluautorom a spolueditorom publikácií Keď ľahostajnosť nie je odpoveď (2004, o činnosti medzivládnych organizácií), Občianske združovanie na Slovensku po páde komunizmu. Je spoluautorom sociologickej publikácie Slovensko rok po, Cesty a križovatky nového štátu očami jeho obyvateľov (1994). Je hlavným editorom a spoluautorom projektu Súhrnná správa o stave spoločnosti, vydávaného od roku 1996. Písal televízne a filmové scenáre, s manželkou PhDr. Zorou Bútorovou, CSc., tiež sociologičkou, prekladali divadelné hry.
Publikoval už v šesťdesiatych rokoch
Martin Bútora sa narodil 7. októbra 1944 v Bratislave. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, kde získal v roku 1981 titul PhDr. Koncom roka 1992 sa na Fakulte sociálnych vied pražskej Karlovej univerzity habilitoval na docenta sociológie. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia bol redaktorom študentských časopisov Echo a Reflex a týždenníka Kultúrny život (1966-1969), v rokoch 1971-1977 pracoval vo Výskumnom ústave práce a sociálnych vecí.
Radil Václavovi Havlovi
Po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol v politickej nemilosti (v roku 1977 odmietol hlasovať proti Charte 77), pracoval ako sociológ a terapeut v Protialkoholickej poradni (1977-1988) a súbežne s tým pôsobil v okruhu nezávislých sociológov a spisovateľov, ktorí kritizovali komunistický režim. Bol poradcom posledného československého prezidenta Václava Havla pre ľudské práva (1990-1992), vyučoval na Fakulte sociálnych vied pražskej Karlovej univerzity (1991-1992).
Bol veľvyslancom v USA
Po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) sa Martin Bútora vrátil na Slovensko a učil na Katedre politológie Trnavskej univerzity (1993-1998). V rokoch 1994-1996 bol predsedom Slovenského centra P.E.N. klubu. Bol prvým koordinátorom projektu orálnej histórie založenom na videosvedectvách ľudí zo Slovenska, ktorí prežili holokaust (v rámci Nadácie Milana Šimečku, 1995-1997). V roku 1997 prišiel s ideou založiť Inštitút pre verejné otázky (IVO) a stal sa jeho prvým prezidentom, dnes je jeho čestným prezidentom. V rokoch 1999-2003 bol veľvyslancom SR v USA.
Kandidoval na post hlavy štátu
Ako občiansky kandidát neúspešne kandidoval na funkciu prezidenta SR v prezidentských voľbách v roku 2004, získal podporu 6,51 percent hlasov voličov. Od roku 2003 je analytikom a riaditeľom programu v Inštitúte pre verejné otázky. Je členom Rady vlády SR pre mimovládne neziskové organizácie, členom medzinárodnej rady Slovenskej atlantickej komisie a Stredoeurópskej strategickej rady, od apríla 2014 je členom expertného tímu, ktorý zriadil generálny tajomník NATO. V roku 2014 sa stal aj zahranično-politickým poradcom prezidenta SR Andreja Kisku.
Za svoju prácu získal rad ocenení: Medaila za službu demokracii, Washington (1999), Medaila Jána Papánka, New York (2000), štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2002), Cena na oslavu slobody - American Jewish Commitee, Washington (2002), Krištáľové krídlo (mimoriadna cena za diplomaciu, 2002). V roku 2011 preberal za tím štyridsiatich autorov publikácie Kde sme? Mentálne mapy Slovenska (2010) výročnú cenu od Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS). Je nositeľom Českej a slovenskej transatlantickej ceny (2014).
0
www.ZIVOTPO.sk
